myweek

Farma. Slovo, ktoré vo mne evokuje vidiek, slamu, kravy  ale hlavne domácu, chutnú babičkinu kuchyňu. Nemal som to šťastie žiť na skutočnej farme, tak som si túto atmosféru chcel navodiť aspoň vo farmárskej reštaurácii v centre mesta pod Zoborm. Koncept je zamýšľaný veľmi pekne. Z vlastnej malej farmičky či záhradky na tanier Nitranov. Vždy som bol zástancom a podporovateľom týchto myšlienok a gastronomických, na Slovensku stále ešte batoliacich sa, pokusov o poctivú gastronómiu. Tešil som sa až sa konečne dostanem na obed tohto zariadenia spoločného stravovania(troška učebnicového žargónu). Nastalo však u mňa sklamanie. Myšlienka dobrá, jej realizácia už je horšia. Obedové menuje je síce zostavené vcelku vkusne. Trocha slovenskej klasiky v podobe pečeného kolienka a troška prežitku v podobe zapečených pŕs s ananásom(u nás bežný farmársky produkt). Ale páni v kuchyni asi radi zapekajú pretože niečo zapečené(broskyne, ananásy a pod.) nechýba na lístku nikdy. Dnes ma však zaujala galantína, keďže je to pomerne náročná vec na prípravu oproti ostatným obedovým jedlám v našich pohostinstvách. Bol som rozhodnutý si ju dať. Avšak po bližšom rozbore celého jedla s čašníkom ma odradila sterilizovaná šošovica v šaláte, ktorý s ňou podávali. Mal som naozaj chuť  na niečo farmárske a nie na niečo fabrické. Zavarenú šošovicu z plechovky si môžem dať aj doma. Voľba preto padla na hovädzie s kôprovou omáčkou a knedľou. Pred hlavným chodom prišla na stôl polievka. Zeleninová s niečím ako melence len trošku inak nazvané. Efekt však rovnaký. Chuť polievky neurazila ale jej vzhľad bol pre mňa opäť raz sklamaním. Tá mrkva nepôsobila teda vôbec ale vôbec farmársky(teda pokiaľ kuchár nemá záľubu krájať mrkvu vlnovkovým nožíkom ako u McCaina) a ešte ku tomu všetko do mŕtva rozvarené. Čo už. Polievka sa nevydarila. Kým som však stihol zjesť aspoň pár lyžíc pristálo mi na stole jedlo. Prsia s ananásom.  Tak som pekne zavolal slečnu naspäť, nie však v zlom, iba som jej chcel povedať, že sa asi pomýlila a malo to ísť na iný stôl. Tá si tanier odniesla, ale za chvíľu bola naspäť  s tým istým tanierom v ruke. Vraj som si to objednal. Bola však milá a po malej diskusii a skontrolovaní si objednávky v počítači zistila, že niekde nastala chyba. Potom už na mojom stole konečne pristálo to správne jedlo. Keď som ho však ochutnal bol som tak trocha sklamaný. Opäť. Bolo to vlažné. Pravdepodobne vinou toho, že sa pomýlili objednávky a chvíľu si postálo v kuchyni. S teplotou som ja bol však v pohode, niekto iný by im ho však asi vrátil. Nemusím to mať horúce, ja to zjem aj takto. Aspoň nemusím čakať. Čo ma však mrzelo bola chuť omáčky a knedľa. Po chuti kôpru ani stopy. Keby som ho tam nevidel plávať, tak ani neuverím, že tam je. A tá knedľa. Verím, že keď jedlo postojí tak ochladne, ale aby uschlo tak, že si porežete ďasná to sa mi nejako nezdá. Nezdala sa mi však ani kvalita. Mám pocit, že Tesco rules. Škoda toho.

Jediné, čo mi  v tejto reštaurácii pripomínalo farmu bol ten organizovaný chaos, čo tam vládne medzi personálom, pretože reštaurácia od pohľadu vôbec nepôsobí ako farmárska, jedlo má od farmy ďaleko a o nacenení a kalkuláciach mám tiež pochybnosti(preto asi tie lacnejšie doplnky v jedlách). Reštaurácia má vraj svoj názov odvodený od latinského slova pre mak. Podľa webovej stánky  je typickým znakom vidieka. Mne však príde na um iná spojitosť s makom. Je ich ako maku. Bohužiaľ, ale aj táto reštaurácia zapadne do šedého priemeru slovenskej (ne)gastronómie.