Tento článok je mojím osobným dojmom. Nechcem nikoho uraziť ani kaziť dobré meno spomínanej reštaurácie.
Dnes som mal v práci deň voľna, tak sme sa s priateľkou rozhodli ísť na malý výlet do Bojníc. Zoo a zámok ako vždy krásny. Ale po dlhej exkurzii a prechodenom dni sme zostali samozrejme hladní. Hľadali sme kde sa najesť a do oka nám padla reštaurácia situovaná hnedˇ pri zámku. Tí, ktorí chodíte do Bojníc určite viete, o ktorej hovorím. Po vstupe do priestorov som zostal celkom milo prekvapený, pretože reštaurácia chcela pôsobiť dojmom sedliackej reštaurácie. Typickej slovenskej, ponúkajúcej slovenské špeciality. Svojou výzdobou a interiérom to aj spĺňala. Bohužial toto bola prvá ale aj posledná pozitívna vec. S priateľkou sme si vybrali stôl pri ktorom chceme sedieť. Po krátkej chvíli ku nám prišiel čašník, ktorý si len tak mimochodom zamrmlal pozdrav popod nos. Dobre, preglgol som to. Nič som nepovedal, pretože moja polovička nemá rada, keď komentujem všetko v reštaurácií. Vraj sa zle cíti 😀 Nuž čo. Choroba z povolania. Menu sme dostali samozrejme zatvorené a na stôl miesto do ruky. Nič som nehovoril. Kým som si však stihol menu čo len otvoriť, čašník sa ma už pýtal čo si dám na pitie. A kedˇže ma nenechal ani len si ho prezrieť a spýtať sa na niečo dal som si perlivú minerálku. Moja klasika keď mi nedovolia si čo len pozrieť sortiment. Minerálka bola na stole bleskovo. Aj spolu s neuveriteľne smradľavým pohárom. Páni kolegovia asi pulírky často neperú. Stále som nič nehovoril…nechcel som pokaziť pekný deň. Ale aby som sa vrátil ku podstate veci…Objednali sme si jedlo. Priateľka si dala kapustnicu a bryndzové halušky a ja som si dal tiež kapustnicu a, po rokoch v reštaurácií, vyprážaný kurací rezeň. Bola to jediná vec, ktorú som ohodnotil, že by v tejto reštaurácií mohla byť ako tak čerstvá. Po chvíľke sme mali na stole kapustnicu. Studenú, v zašpinenej miske a podávanú s minimálne trojdňovým chlebom. Tu už ohrnula nosom aj moja inak tolerantná priateľka. Myslel som, že ma vykrúti. Tu už som jednoducho musel niečo povedať. Slušne som teda požiadal čašníka, aby mi tú polievka dal ešte raz ohriať. Mal som síce zlé tušenie, že to bude v mikrovlnke, ale polievku, aj keď musím povedať, že bola dobrá, si človek jednoducho studenú nevychutná. Po chvílke sa s ňou čašník vrátil. Moje podozrenie o mikrovlnke sa potvrdilo. Miska bola teplá, ale polievka teraz síce už vlažná, ale od teplej mala ďaleko. Ale toto nebola tá vec, ktorá ma dorazila. Tá nastala asi po prvých siedmich,ôsmich lyžiciach polievky. Vtedy som dostal na stôl môj rezeň. Ešte som poriadne nezačal jesť ani polievku a už som mal na stole hlavné jedlo. Dokážem prehrýzť v reštauráciach hocičo, ale toto je pre mňa neprijateľné a neospravedlniteľné. Prečo toto čašníci robia? Človek si chce, ako tak, vychutnať jedlo a on mu tam postaví hlavný chod. Myslel som, že toto už bude vrchol, ale mýlil som sa. Nemyslím vrchol rozčúlenia sa, ale vrchol prekvapení. No ten prišiel následne na to, ako som odložil asi trištvrte polievky a zobral som si rezeň s miešaným šalátom. Chcem ešte podotknúť, že malý miešaný šalát, alebo MMŠ ak chcete, pozostáva v tejto reštaurácii zo zelenej, červenej a žltej papriky a myslím tým veľa papriky, štyroch či piatich kúskov šalátu a kúska rajčiny. Čiže to nie je MMŠ ale MPŠ (malý paprikový šalát). Na šaláte však musím oceniť, nemôžem len haniť, pesto. Síce amatérsky spravené, ale plusový bod. A tu sa dostávam ku hlavnej hviezde popoludnia. Ku rezňu. Vlastne neviem, či je vhodné to tak nazvať, pretože tým asi pokazím dobré meno všetkých poctivých rezňov v tejto republike. Pretože ten zdochliak, čo som mal na tanieri bol tragický. Už len keď som sa naň pozrel, som bol ochotný dať si odťať pravú aj ľavú ruku a ku tomu by som prihodil ešte aj obličku, že je to, prosím pekne, POLOTOVAR. Áno vážení čitatelia môjho blogu, polotovar. Žiadne známky po klepaní mäsa ani jeho úprave, či dokonca predpríprave. Vypražený trojobal mal farbu priemernej nugetky z McDonald´s a po jeho prekrojení ešte aj štruktúru. Povedzte mi prosím, je možné aby bol niekto tak lenivý alebo obmedzený aby robil rezne z polotovaru!!! Ja som nevedel, čo mám povedať. Či sa mám smiať, či plakať. Samozrejme som sa hneď zveril s mojím poznatkom priateľke, ale ona moje rozhorčenie so mnou nezdieľala. Vraj som chorý, a že všetko len ofrflem. Tak som teda sklopil uši a pomaličky som si odkrajoval s môjho super rezníka. Po takto „dobrom“ obede som si chcel dať ešte nejaké to malé pivo. Informoval som sa teda u čašníka či čapujú pivo a aký druh majú. Bol to Kozel. Priemerné pivo v podpriemernej reštaurácii. No nič, riskol som to a modlil som sa aby pohár nebol smradľavý. Čašník mi ho bleskovo priniesol. Bleskový servis značí bleskové pivo. Teda ak sa to dá nazvať pivom. Teplá močka, hnus. Už dávno som nemal tak hnusné pivo. Pivo bolo napohľad načapované na jeden krát. Dvakrát som si odpil a radšej som to vzdal. Vypýtal som si teda účet. Bol prekvapivo vysoký, ale po jeho skontrolovaní položky sedeli. Tieto peniaze, ktoré som dal za tento obed, boli najhoršie investované peniaze môjho života. A to ja som nákupný maniak. Naozaj tak veľa peňazí za katastrofálne jedlo, obsluhu a nápoje som ešte nevyhodil. A to som už reštaurácií pobehal. A na záver by som chcel ešte zhodnotiť dress code čašníkov tomto podniku. TRIČKO. Páni asi nemajú radi košele. Pre mňa čašník v tričku, od nejakého dodávateľa, nie je čašník, ale podpriemerný krčmár v poslednej pajte, kde pol deci stojí 50 centov. Ešteže tá zoo je taká pekná, inak by som mal celý deň pokazený…ale aspoň viem kam už v živote nepôjdem na obed.